Marek Ormandik
- Martin Gerboc
Uprostred nepríjemného, nepriateľského fialového poľa kľačí vychudnutá okrová postava chlapca nedefinovateľného veku. Je úplne zrejmé, že prežíva svoje najhlbšie chvíle: možno vedomie bezmocnosti, nemožnosti uniknúť zbastardenému svetu, možno mystický pocit uvedomenia si jedinečnosti tejto chvíle plnej bolesti alebo len toľko potrebnej samoty a pokora zbavená akýchkoľvek pseudointelektuálnych konštrukcií.
Od istých momentov má pre mňa Markovo extatické maľovanie výraznú príbuznosť s expresívnymi maľbami Jakuba Špaňhela alebo hoci Cecily Brownovej. No s tým rozdielom, že orgiastické vyvrcholenia každého ťahu štetca sa uňho prejavujú v oveľa menej sofistikovanej polohe, než je potenciálne každá iná poloha zexpresívňujúcej sa maľby, utápajúcej sa v bezzubých pojmoch „ušľachtilého“ umenia. To je napokon prínos jeho spôsobu práce! A vôbec, pojem onoho „vysokého“ pre Marka, chvalabohu, neznamená až tak veľa, to jeho prácu oslobodzuje od cudzích vplyvov, sterilných porovnávaní a neautentických prežívaní. Rizomatické obsesie Karla Appela, farba vytekajúca z povrchu plátna, bujnejúca intenzita ťahu, dodekafonické konštrukcie vopred neplánovaných ťahov, erekcie živočíšnych farieb... toto miesenie živlov
a nespútaná radosť z procesu nie je uchopiteľná nijakou formou verbálneho prejavu. Jeho maľby tak celkom určite nie sú opísateľné nijakými exaktne vypovedateľnými slovami, tie sú totiž priveľmi konkrétne na to, aby na svojej obmedzujúcej ploche neschopnej vyjadriť akúkoľvek vnútornú skúsenosť dokázali atakovať diváka rovnakou intenzitou ako samotná maľba.
V Markových maľbách je, samozrejme, cítiť veľké pôsobenie hudby: obsesívne takty džezových odpaľovákov, zavýjanie Parkerovho altsaxofónu, obsedantné Burtonove vibrafónove sóla, Redmanov tenorsaxofón, no najmä – a to si zapamätajte – ústredná Davisova linka v kultovej „round midnight“: pa-da-dá-da-da-da-dááá, pa-da-dá-da-dááá, stále hlbšie a hlbšie a ešte nižšie, potom mierne nahor, do toho rytmické bicie a po chvíli zas to mierne disharmonické kvílenie plné neprekonateľnej nostalgie. Myslím, že tieto polohy sú v Ormandíkových prácach prioritné: nejde mu o niečo také banálne preduchovnené, ako je pojem akéhosi amorfného a predsa adorovaného „umenia“. Sympatické je, že mu na tom vôbec nezáleží. Až čistá procesuálnosť, atak bieleho plátna, nutkanie poškvrniť akúkoľvek vyprázdnenú plochu akýmkoľvek prejavom vlastnej existencie – a ťah štetca je, mimochodom, len jeden z možných prejavov.
S Markom sme sa na chodbách školy prvýkrát stretli niekedy v deväťdesiatom roku. Od tých čias mám pred očami jeho intímnu kresbu Krista posiateho všetkými dostupnými stigmami okolitého sveta, veľký penis, ktorý mu preráža cez biely bedrový pás, a tak ďalej a tak ďalej. Už vtedy prebral sám na seba vizuál martýra-hedonistu, päťdesiat na päťdesiat, bez manuálu rozlíšiť obdobie, v ktorom by jeden z týchto charakterov prebíjal ten druhý.
A ešte dve spomienky.
Prvá: Benátky niekedy pred pätnástimi-šestnástimi rokmi. Spoločná izba prepchaná chrápajúcimi sopránmi. Svetlo sa po chvíli zhasína a v tom sa od Markovej postele ozýva agonické volanie o pomoc. Pred Markom sa na stene oproti zjavuje veľký ukrižovaný Kristus svietiaci do tmy žltkastou žiarou. K vypínaču skáče niekto najbližší a všetci s úľavou zisťujeme, že na stene visí fosforový krucifix, ktorý dovtedy nikto z nás nezaregistroval a) pre jeho farbu totožnú s farbou steny, b) pre samotný objekt, čo v tom čase pre nás akosi nebol „in“.
Druhá: polonahý Ormandík (s whisky žltnúcou na pásikavej košeli, s osím hniezdom vo vlasoch a telom Bakcha prežívajúcim všetky definitívy tohto neušľachtilého sveta) sa chrbtom opiera o špinavé okno, v jednej ruke otvorenú knihu, v druhej päsť výhražne namierenú k bezzubému nebu a číta: „... Nemýlim-li se, býval svého času můj život hostinou, při které se otvíralo kdejaké srdce, při které tekla vína všeho druhu. Jednou večer jsem si posadil na klín Krásu. – A shledal jsem, že je hořká. – A urážel jsem ji...“
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------
The skinny ochre figure of a boy of indefinable age kneels in the middle of an unpleasant and hostile violet field. It is crystal clear that he is experiencing his deepest moments: maybe the awareness of helplessness, the impossibility of escaping this bastardly world, maybe a mystical feeling of the realization of the uniqueness of the moment filled with pain or only of much needed loneliness and humility, free of any pseudo-intellectual constructions.
From certain times, Marek’s ecstatic painting has for me a distinctive affinity to the expressive paintings of Jakub Špaňhel or let’s say, Cecily Brown. But with the difference that in his case, the orgiastic culminations of each stroke of the brush are manifested in a much less sophisticated position than every other potential position of increasingly expressive painting, drowning in toothless notions of “noble” art. That, after all, is the benefit of his method! And actually, the notion of that “high” does not mean much for Marek; thank God, this liberates his work from strange influences, sterile comparisons and non-authentic experiences. The rhizomatic obsessions of Karl Appel, paint flowing from the canvass’s surface, the proliferating intensity of the stroke, and the dodecaphonic constructions of unplanned strokes, erections of animalistic colors… this mixing of elements and the untamed joy of the process can not be grasped in any form of verbal expression. Thus, his paintings most certainly can not be described by any exactly deliverable words; they are too concrete to attack the viewer with the same intensity as the painting itself, in their limiting area they are incapable of expressing any inner experience.
Of course, the great effect of music can be felt in Marek’s paintings: the obsessive times of jazz anthems, the howling of Parker’s alt sax, Burton’s compulsive vibraphone solos, Redman’s tenor sax, but especially – and remember this – the central line in Davis’s cult “Round Midnight”: pa-da-daah-da-da-da-daaah, pa-da-daah-da-daaah, deeper and deeper and even lower, then slightly up, rhythmic drums entering and after a while again that slightly disharmonic howling full of unsurpassable nostalgia. I think these positions are a priority in Ormandík’s work: he is not after something so banally over-intellectual as the notion of some amorphous and still adored “art.” It is good that does not care at all for that. Only the pure procession-ness, the attack of the white canvass, the urge to taint any emptied area by any manifestation of one’s own existence – and the stroke of the brush is, by the way, only one of the possible manifestations.
We met first Marek sometime in 1990 in the school hallways. Since then I have his intimate drawing of Christ covered by all available stigmata of the surrounding world before my eyes, a large penis, which juts through his white loin cloth, and so forth and so forth. He had already shouldered the image of a martyr-hedonist, fifty-fifty, without a manual for a distinct period, in which one of these two characters would win out over the other.
And two more memories.
First: Venice some fifteen-sixteen years ago. A bedroom filled with snoring sopranos. Lights go off after a while and at that moment an agonized call for help is heard from the direction of Marek’s bed. A large crucified Christ glowing in yellow appears before Marek on the opposite wall. Someone nearby jumps to the switch and with relief we learn that a luminous crucifix is hanging on the wall. None of us noticed it until then because a) the color was identical to that of the wall, and b) the object itself at that time somehow was not “in” for us.